Presne pred 100 rokmi sa spojila cesta dvoch národov, Slovákov a Čechov, čím bola zahájená nová etapa v histórii oboch krajín. Vzniklo Česko-Slovensko. Viacero spoločných desaťročí formovalo kultúru, vzdelanosť, národnú identitu, čím sa položili nielen základy novej krajiny, ale aj budúcich republík. Česko-slovenský príbeh, ktorý 28. októbra 1918 začali písať M. R. Štefánik a T. G. Masaryk, navždy zmenil mapu Európy ako aj životy ľudí, ktorí ho tvorili.
Národné korene i tradície si treba ctiť, a preto sme pripravili pre študentov našej školy esejistickú súťaž "ČO BY SOM SA SPÝTAL MASARYKA A ŠTEFÁNIKA". Postupne budeme zverejňovať študentské práce a víťaz získa zaujímavú a ideovú odmenu.
Tu je prvá práca študentky 4.B Ľubice Bosákovej, za ktorú Ľubica dostala špeciálnu cenu - pamätnú mincu k 100-tému výročiu založenia ČSR.:
O čom by som sa chcela porozprávať dnes s T. G. Masarykom a M. R. Štefánikom?
Čo bolo v skutočnosti cieľom existencie týchto dvoch osobností? M. R. Štefánik a T. G. Masaryk boli kľúčovými osobnosťami pri založení ČSR. Obaja pochádzali z chudobných viacdetných rodín a preto niet divu, že ich rodičia si veľmi zakladali na vzdelaní svojich detí. Preto by ma naozaj zaujímalo v akom stave bolo školstvo v dobách, kedy základné a stredné školy navštevovali títo velikáni. Z pohľadu súčasnej vlády sa dnes školstvo ako také drží na nevyhovujúcej úrovni. Výsledky žiakov sú podľa odborníkov nedostatočné v porovnaní s inými krajinami a to isté platí aj o finančnom hodnotení učiteľov. Bolo školstvo v minulosti naozaj na vyššej úrovni ako dnes? Aké podmienky pre prijatie na stredné školy zachovávali? Zaujímavé však je, že všetci nadávajú, že klesá úroveň. Tak sa pýtam, prečo to tak asi je? Kto za to môže? Učitelia sa sťažujú na žiakov. Podľa nich práve žiaci znižujú úroveň škôl. No problém je podľa môjho názoru niekde inde. V súčasnej dobe do škôl, kde kedysi prijímali žiakov s vyššími rozumovými hodnotami, dnes prijímajú takpovediac všetkých. Prijímacie skúšky v skutočnosti neodhalia to, čo je podstatné. V tomto je určite osobný pohovor účinnejší. Dôležitú úlohu pri nich zohráva mnohokrát aj šťastie a v niektorých prípadoch aj peniaze. S korupciou sa dnes stretávame vo všetkých oblastiach. Stačí mať rodičov podnikateľov a hneď si je dieťa isté, že jeho život bude o čosi jednoduchší. „Veď na čo mi je škola, keď sa o mňa rodičia postarajú?“ znejú slová niektorých detí. Ďalším problémom je, nadmerná pracovná vyťaženosť rodičov. Ak sa dieťa stretne v škole s problémami rodičia to hneď riešia posedením u psychológa, ktorý im dnes ľahko poskytne tlačivo ako doklad „menšej rozumovej spôsobilosti dieťaťa“ a to len preto, že rodičia postupne prestávajú ovládať základné princípy výchovy. A tak príbeh úpadku vzdelanej spoločnosti pokračuje. Psychológ vyhotoví tlačivo na úpravu štandardného vzdelávacieho plánu a je po probléme. Takýmto spôsobom sa v skutočnosti spoločnosť rúti ku záhube. Neodcudzujem ľudí, ktorí naozaj potrebujú takýto druh pomoci ale čoraz častejšie sa stretávam s ľuďmi, ktorých úľavy vôbec nie sú opodstatnené. Čudujeme sa teda čo sa deje so školstvom v našom štáte, keď má pomaly každý druhý „doklad s titulom dis“?? Ako sa k celej veci postavia tí bezproblémoví žiaci, aj keď sú učení, že takýchto ľudí treba socializovať a nie odvrhávať? Je v poriadku, keď navštevujú rovnakú triedu ako ich spolužiaci, píšu rovnaké písomky no s upraveným hodnotením, pomôckami v podobe slovníkov a iných učebných pomôcok? Je v poriadku to, ak sa tento zvýhodnený žiak doslova vysmieva spolužiakovi, že on (s pomôckami) napísal písomku lepšie ako žiak bez zvýhodnenia? Ako máme potom hľadať motiváciu k štúdiu, keď štát vo väčšine prípadov podporuje takýchto ľudí? Nie je to o tom, že by som chcela na niekoho ukazovať, nie to ešte vysmievať sa či šikanovať. No myslím si, že aj toto má veľký vplyv na systém v tejto republike. Takýmto spôsobom sa znižuje úroveň škôl. Učitelia sú podráždení zo správania sa študentov, sú už zvyknutí na ich mnohokrát drzé správanie a ak sa náhodou objaví niekto úprimní so vštepenými hodnotami, doslova ho odvrhnú lebo už sú sami otrávení trendom dnešnej doby. Do práce chodia deprimovaní, otrávení zo správania sa žiakov, nespokojní s ich finančným ohodnotením. Takto teda štát poskytuje vhodné prostredie pre vývin mladých jedincov? Ako si asi predstavovali zakladatelia prvej republiky profesor Masaryk a Štefánik, ako aj mnohí ďalší, rozvoj školstva a vzdelanosti a budúcnosť štátu? Určite nie smerom akým sa to dnes uberá. Aj preto by sa mali kompetentní rýchlo zamyslieť nad témou školstva a prehodnotiť kroky, ktoré podnikajú. Namiesto hlúpostí, ktoré môžeme z ich rozhovorov postrehnúť by mali riešiť oveľa podstatnejšie témy. Formálnou zmenou v zákone nič nevyriešia. Ide o skutočný pohľad do reálneho sveta a riešenie problémov tak ako ich napísal vývoj školstva.
Mimosúťažné práce učteľov:
Zuzana Mészárosová -Pár mojich zvedavých otázok pre zakladateľov 1. ČSR - T.G. Masaryka a M.R. Štefánika
Čo by som dala za to, keby som mohla stretnúť zakladateľov 1. ČSR T.G. Masaryka a M.R. Štefánika a spýtať sa ich zopár otázok, na ktoré by som chcela počuť ich vlastnú odpoveď. Žiaľ to nie je možné a preto odpovede na svoje zvedavé otázky môžem len predpokladať z toho, čo som si prečítala v literatúre, alebo počula od svojich učiteľov dejepisu.
Tatíčka Masaryka by som sa spýtala hneď niekoľko otázok:
Prvou by určite bolo, čo všetko musel obetovať myšlienke a založeniu prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov. Určite toho nebolo málo, čoho sa TGM musel zriecť v prospech novej Československej štátnosti, zaiste to bolo množstvo jeho voľného času, pohodlia v kruhu svojej rodiny. Musel prežiť náročné roky strávené v exile, či prejavy nevôle s jeho myšlienkami a ideami hlavne v prvých rokoch svojho profesionálneho života.
Zaiste moja druhá otázka by znela: Pán Masaryk, Vy ste boli od narodenia Čechoslovák? Podľa mňa keby sa dalo povedať, že niečo dali sudičky Masarykovi do vienka, potom by to zrejme bolo „čechoslováctvo“. Myslím, že by na moju otázku odpovedal jednoznačne kladne.
V neposlednom rade by ma hypoteticky zaujímalo, čo by si myslel o súčasnom usporiadaní bývalého Československa, do dvoch nezávislých štátov.
Otázok by určite bolo oveľa viac, je toho mnoho, čo by ma zaujímalo a na tieto otázky budem hľadať odpovede v literatúre TGM a jeho biografiách.
M. R. Štefánik – hrdina svojich čias – vojak, diplomat, ktorého životným krédom bolo: „Veriť, milovať, pracovať.“ Tohto slovenského velikána by som sa spýtala či bolo náročné splniť toto etické životné krédo a ostať verný svojim slovám. Bol z mála ľudí, ktorí svojim slovám zostali verní. Veril v svoje činy, správnosť svojho konania, v svojich priateľov, známych a svoje podľa môjho názoru čisté vízie budúcnosti nielen o našom slobodnom národe, ale aj Európe. Miloval svoj národ, poznanie, vzdelanie, rodinu… Veľmi tvrdo pracoval celý svoj život, aby sa stala jeho vízia reálnou.
Štefánika zaujalo štúdium astronómie. Zaujímalo by ma prečo práve astronómia? Možno práve preto, lebo túžil zaplniť aspoň niektoré diery nevedomostí ľudstva. Zároveň si myslím, že hviezdy, rovnako ako jeho vízie aj napriek tomu, že boli vzdialené, neboli v žiadnom prípade nedosiahnuteľné.
Čo by M. R. Štefánik povedal, keby mohol nazrieť do súčasnosti? Podľa mňa by bol určite spokojný. Spokojný so skutočnosťou, že jeho život mal zmysel a pomohol nám ľahšie kráčať do obrazu súčasnosti. Súčasnosti, v ktorej žijeme v slobode a demokracii, sme súčasťou rozvinutej Európy, verní európskym hodnotám, verní hodnotám, ktoré boli pri zrode prvej Československej republiky.
Erika Píšiová - ČO BY SOM SA SPÝTALA M. R. ŠTEFÁNIKA A T. G. MASARYKA
Dobrý, pán generál! Tak som si znovu prečítala jeden z článkov na tému „Štefánik – najväčší Slovák minulého storočia“ a niečo mi začalo vŕtať v hlave... Nie že by som mala niečo proti, len mi napadlo, či by (odhliadnuc od miesta narodenia) nemohli to isté tvrdiť Francúzi, Taliani, Česi? Pozerám na to, čo všetko vás zaujímalo, kde všade ste pracovali, kam ste zacestovali. Čím ďalej, tým viac sa mi vytvára obraz svetoobčana, ktorý je doma všade tam, kde si môže položiť hodinky na nočný stolík. Obraz globálneho človeka, ktorý je vítaný na vedeckej konferencii rovnako ako na noblesnom večierku plnom šľachty. Obraz chlapíka, ktorý drží v ruke striedavo teleskop a zbraň. Obraz charizmatického polyglota, ktorý rovnako dobre rokuje s politikmi ako balí ženy. Nedostali ste adekvátne miesto vo vláde štátu, ktorý by bez vás neexistoval a ako tak pozorujem rôzne vlády počas svojho života, asi by vás v máloktorej chceli. Nie preto, čo neviete. Skôr preto, čo viete, čo ste skúsili pred tým osudným bratislavským pristátím. Lebo by ste z každej tej garnitúry o hlavu prečnievali a to nehovorím o výške. Mýlim sa, pán generál?
Dobrý deň, vážený pán prezident! Práve som sa vrátila z triedy plnej budúcich maturantov a najvýstižnejšie by som svoj pocit opísala slovom „vážna obava“. Viem, že budú aj iné dni, keď sa mi vráti pedagogický optimizmus, ale teraz sa Vás chcem niečo opýtať. Všetci poznáme údajne Vašu najobľúbenejšiu ľudovú „Ach, synku, synku, doma-li jsi?“ Tatíček sa v nej pýta, či nevydarený potomok oral a odpoveď ho rozčaruje natoľko, že syna vyzýva, aby sa naučil hospodáriť. Aký rok sa vtedy písal? Čo sa dodnes zmenilo? A hlavne, pán prezident, čo sme poorali, že naše deti stále nie sú dosť finančne gramotné? Za Vašu odpoveď vopred ďakujem a ostávam s úctou.
Anna Chrienová ČO BY SOM SA SPÝTALA ZAKLADTEĽOV ČSR
Vznik Československa na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie má pre Čechov a Slovákov nesmierny význam. V období tragických udalostí 1. svetovej vojny sa myšlienka na spoločný štát začala formovať a 28. októbra 1918 sa stala realitou. Odvtedy sme prešli dlhú cestu. Máme svoje vlastné štáty a budujeme ich v rámci Európskej únie. Prvá Československá republika oslobodila Slovákov od šovinistického uhorského režimu, ktorý mohol znamenať likvidáciu nášho národa. Umožnila, aby sme sa pozdvihli kultúrne, vzdelanostne aj hospodársky. Priniesla aj negatíva, napriek tomu však patrí medzi najvýznamnejšie udalosti v dejinách našich národov.
Milí páni, ako hodnotíte, že to „manželstvo z rozumu“ nakoniec nevydržalo? Rozišli sme sa pokojne, ale urobili sme správne rozhodnutie? Dvadsiate storočie pripravilo pre mladý štát veľmi ťažké skúšky. Hospodárska kríza, fašizmus, 2. svetová vojna, komunizmus. A keď sme získali slobodu a začali sme znovu budovať demokraciu, politickí predstavitelia, bez snahy poznať názor obyvateľov, Česko – Slovensko rozdelili.
Napriek tejto skutočnosti zostali naše vzťahy nadštandardné. Zostali sme priateľmi, radi sa navštevujeme, obdivujeme si navzájom historické a kultúrne pamiatky, slovenskí študenti pomáhajú zvyšovať úroveň českých vysokých škôl, českí turisti stále radi riskujú v našich Vysokých Tatrách. Čítať v češtine a pozerať české filmy nie je pre väčšinu Slovákov žiadny problém. Pri prekročení hraníc si ani neuvedomujeme, že sme v inom štáte. Páni zakladatelia, je to dostatočne pozitívne?
Na chodbe školy je pre študentov, učiteľov i návštevníkov pripravená výstavka k 100-tému výročiu ČSR - nech sa páči pozrite si ju, prečítajte zaujímavé historické fakty, o ktorých ste možno nevedeli.
Dr. Zuzana Mészárosová
