Ako som sa stal ekonómom proti svojej vôli     

Ako to už býva zvykom, mladý jedinec na prahu puberty býva vystavený náročnej životnej otázke: „Na akú školu sa hodím“? Po mnohých prebdených nociach, teda nevravím, že v inom prípade by som ich neprebdel, som dospel k rozhodnutiu. Obchodná akadémia, tam to bude med. Ale nepredbiehajme. 
Narodil som sa ako nularočný s pofidérnym výrazom hladného mušketiera. Bol unavený piatok, približne dva týždne pred „Nežnou revolúciou“. Do vienka som dostal humor, nevšednú inteligenciu a zväzok piatich kľúčov. Nevedno prečo. V detstve som nemal veľa záľub, dalo by sa povedať, že som si len tak rástol. Až kým som nepričuchol k hudbe. S tým zákonite ruka v ruke kráčala literatúra. Každá duša, ba i tá moja, začala pišťať po objatí. Po objatí poéziou. Škôlka, prvý a aj druhý stupeň základnej školy prešli v znamení pokusov... o zlúčenie zdanlivo nesúvisiacich slov. Samozrejme, so zvukovou zhodou na konci veršov. Ale rýmy ako mačka-kačka či kladivo-pravdivo nedokázali uspokojiť moju túžbu po kráse. Až kým... Až kým sa mi v jednu noc po prejedení spomínanou kačicou neprisnil on, SEN. Ba keby len sen. Nočná mora. Neváhal som a zhmotnil ju na papier. 
Keď točili sa roztečené hodiny, k polnoci už sa chýlilo, vraj vyvraždí mi polovicu rodiny, oznámil mi šéf všetkých úchylov. Ušetrení budú v prípade jedinom, ak kroky moje na Obchodnú povedú. Tam hrdo a čestne stanem sa hrdinom. A krutý úchyl praskne od jedu. 
 
Už som nemal  na výber.  Keď som dorazil na miesto, dvere boli zamknuté. Vtom som si spomenul, že som do vienka dostal päť kľúčov. Prvý z nich som sňal z krúžku a odomkol si. Za zvuku zvonov sa otvorili dvere. To bol môj prvý kľúč ku šťastiu.  
 
 Po nástupe  sme obdržali ucelené informácie o rozvrhu hodín. Okrem mojej milovanej slovenčiny sa v ňom nachádzala nenávidená matematika, nepoznané účtovníctvo, nejaká štatistika a dokonca predmet, ktorého názov mi po prečítaní oznamoval, že zo mňa bude šarmantná asistentka - administratíva a korešpondencia. Koľko litrov potu zo mňa stieklo po zistení, že ide o strojopis, by sa zmerať nedalo. Pomaly som sa dostával do deja. Má dať, dal, medián či priemer. Vďakabohu za moju vycibrenú pamäť na cudzie slová. Doteraz si spomínam na peniaze na ceste. Hlavne pätnásteho v mesiaci. Až prišli skúšky. Ekvilibrium, heteroskedasticita ani iné náhodne generované výrazy tentoraz nepomohli. Vraj si môžem pätorky opraviť verbálne. V domnení, že som učiteľom sympatický, nevenoval som príprave dostatočne dlhý čas. Vlastne, aj by som bol, len nejaký chytrák vymyslel, že 10 minútové prestávky medzi hodinami sú tak akurát. Skúšal som plodiť vety ako: „V rámci koherencie závislých premenných je dôležité systematické identifikovanie stochasticity v aditívnych elementoch jednotlivých zložiek časového radu.“. S neveľkou ochotou dostávam trojku a celý spokojný usadám.  
Nebolo by lepšie vydať sa na dráhu futbalistu? Pohrával som sa s touto myšlienkou až kým som si nespomenul, že vážim bezmála metrák. „Čo tak dať obchodnej akadémii druhú šancu?“ hovoril mi čert sediaci na ramene. I tak bolo. Postupne šiel deň za dňom, mesiac za mesiacom, rok za rokom. Druhým kľúčom som si počas štúdia otvoril sálu s doskami, ktoré znamenajú svet. Šesť krásnych divadelných sezón, ktoré sme spolu so súputníkmi z obchodnej strávili, ma sformovali na otvoreného človeka. Menili sme sa na tých, ktorými  sme chceli byť, až kým nenastal čas maturity. Prvá skutočná veľká skúška. Čas použiť môj ďalší kľúč. Pomaly som si ním otváral zákutia v hlave a lovil všetko, čo by sa na mňa mohlo rokmi nalepiť. Pomohlo.  
A na Ekonomickej univerzite? Samá matematika a žiadna slovenčina. Keby v tom momente šlo okolo moje minulé ja, asi by som to už nerozchodil. Iste by som počul niečo o zapredaných hodnotách a impertinentné výrazy o zradení dôvery. Veď ono vlastne tie štatistiky sú celkom zábavné a v konečnom dôsledku aj zaujímavé. A navnivoč neprichádza ani moja záľuba v spíjaní sa slovami do nemoty. Každé jedno zistenie je potrebné interpretovať nielen odborne, no i tak, aby aj človek, ktorý nikdy nepočul o expanznom či nahradzujúcom dopyte po zamestnancoch, pochopil. To všetko dokážem vďaka slobode v písaní a vďaka základom, ktoré mi do života vniesli odborné predmety na strednej škole. 
Niekedy človek pod nátlakom spraví nesprávne rozhodnutia. Ja moje rozhodnutie študovať na obchodnej akadémii neľutujem. Štyri roky počúvania a učenia sa súvislostí mikro a makroekonomiky utkvejú človeku v pamäti aj keby nechcel. Dnes mi nezostáva nič iné, len z nich ťažiť. Zatiaľ sa mi to darí. Kiežby mi to tak zostalo.  
A čo sa stalo so štvrtým kľúčom? Ten si šetrím pre deti. Raz keď budú mať na to vek, ukážem im relikvie môjho minulého ja. Poctivo ich uchovávam v truhlici na povale. No a s tým piatym, s tým sa vydám na večnosť.  

Viktor Mráz